| Popis: |
Hlavným cieľom prace je identifikovať antinaturalisticke crty etiky Dunsa Scota. Predpokladom je objasnenie pojmu naturalizmu. V teoretickej filozofii je možne rozlisiť metafyzický, vedecko-metodologický a semanticko-analytický naturalizmus. V praktickej filozofii je naturalizmus pritomný v etike cnosti, v ktorej sa pri dosahovani dobreho života pracuje s pojmom ľudskej prirodzenosti a emocno-afektivna stranka cloveka je relevantným prvkom etickeho uvažovania. Voci nej stoji etika pravidiel, podľa ktorej je zdrojom moralne dobreho ľudska racionalita, prax ma byť formovana podľa poznania rozumu a emocionalita je v tomto etickom uvažovani irelevantna. Na zaklade rozboru niektorých diel Dunsa Scota je jeho etika antinaturalisticka v týchto bodoch: voľa ako protiklad prirodzenosti; oddelenie moralky a blaženosti; sekundarny význam emocii v etickom uvažovani; univerzalne zavazný imperativ lasky k Bohu; voľa ako sidlo moralnych cnosti. Spojenie blaženosti, cnosti a prirodzenosti u Scota straca vnutornu sudržnosť, prirodzene a moralne dobro nekonverguju, co sa odraža v „denaturalizacii“ moralky. Na zaklade identifikacie antinaturalistických cŕt Scotovej etiky prichadzame k zaveru, že jeho etika ma bližsie k etike pravidiel. |
