| Abstrakt: |
Abstract: Koncept sebaurčenia národov je hodný odbornej pozornosti z viacerých dôvodov. Vo svojich začiatkoch predstavoval politický cieľ, z ktorého sa postupne vyvinul jeden zo základných kameňov systému medzinárodného práva, normatívne zakotvený v Charte OSN, či ďalších dôležitých dokumentoch, napríklad v Paktoch z roku 1966. Napriek tomuto pozoruhodnému vývoju a významu zásady sebaurčenia ako pravidla s účinkom erga omnes však jej obsah a rozsah aplikácie mimo obdobie dekolonizácie ostávajú nejasné. V súčasných diskusiách o legálnosti odštiepeneckých tendencií v Európe, či už v prípade Krymu, Katalánska či Škótska, právo na sebaurčenie pôsobí nielen ako ich živná pôda, ale je používané často jako hlavný argument, o ktorý sa legalita týchto snáh opiera. Je tak zrejmé, že zásadným sa stáva hľadanie riešenia rozporu zásady sebaurčenia a zásady územnej celistvosti. Kým časť súčasnej doktríny medzinárodného práva kladie dôraz na zásadu územnej celistvosti štátu a obmedzuje preto realizáciu zásady sebaurčenia na jeho vnútornú dimenziu, tj. v rámci existujúceho štátneho útvaru, iná časť odborníkov považuje v prípade existencie zvláštnych okolností za možnú i unilaterálnu secesiu. Tento príspevok predostrie argumenty v prospech kompromisného riešenia, ktoré nepodporuje exkluzivitu či subordináciu medzi oboma kľúčovými zásadami, ale naopak požaduje a stavia na ich vzájomnej koordinácii. |
